Z CouCou denníka - deň druhý

Ráno sa nám vstávalo ťažko, najmä mne, keďže som nespala najlepšie. Tominovi je jedno a všade spí dobre. Nasledovali raňajky s teplým čajom. Bolo to príjemné, keďže teplý čaj ráno sme nemali dlhšiu dobu. Po niekoľkých mojich prosbách, Tomáš išiel naplánovať cestu a napísať ďalšie tabule. Môj bratranec sa ponúkol, že nás odvezie za Prahu, smer Plzeň. Vtedy sme si ešte neuvedomovali, ako veľmi nám tým pomohol...

15.8.2013 Štvrtok

Z Prahy do Plzne

Z pražského bytu sme odišli o 7.47h a čakala nás asi 25 minútová cesta do Rudnej pri Prahe. Tam nás Ládik nechal na benzínke, kde sme plní energie začali o 8.28h stopovať smer Nuremberg. Keďže sme ešte nemali veľa skúseností, naivne sme sa snažili stopnúť aj autá idúce po dialnici:) Bola to zábava, lebo nám kývali a trúbili na nás. Čakali sme len 17 minút a už sme sedeli v Octavii, ktorú šoférovala mladá žena. Volala sa Jana a mohla mať okolo 35 rokov. Zapôsobila som na ňu ja:) Hovorila, že stopárov neberie, ale keď je tam "holka" tak, čo by nie. Veľa pracovne cestuje a potešila sa našej prítomnosti, aspoň nebola sama. Pred nedávnom sa rozvádzala a istý čas žila na Slovensku v Poprade, keďže muža mala hokejistu a jednu sezónu hral za Poprad. Bola pozitívna a javila sa vyrovnane a inteligentne. Pre mňa to bol doposiaľ najlepší stop. Nechala nás na benzínke za Plzňou a zapriala nám šťastnú cestu. Bolo 9.28h -  pre CouCou team čas kávy.

Káva a charizmatický kamionista z Macedónska

Vonku bolo horúce a chuť na kávu aj napriek tomu veľká. Pri benzínke bol Autogrill označeni WiFi Free, čomu sme sa potešili, lebo sme mohli dávať fotky a nové statusy na Facebook. Stačil nám už len kód z bločku. Kaviareň dýchala prázdnotou, len v strede za barom stála mladá, celkom dobre vyzerajúca čašníčka. Žiaľ jej služby už také dobré neboli. Asi bola otrávená zo života. Odpovede jednoslovné a chladné. Nenechali sme sa odradiť, objednali sme si kávu a rýchlo ťukali kód na wifi. Na prázdnej terase sme popíjali kávu (ja latté, ktoré bolo fajn a Tomi presso, ktoré mu nechutilo). Tomi bol zaneprázdnený Facebookom a ja mojimi poznámkami do denníka. Myslím, že hovorím za oboch, že sme si vychutnávali pocit slobody. Nič sme nemuseli a všetko bolo otvorené...  

10.20h sme sa postavili na naše obvyklé miesto - pripájací pruh na dialnicu. Naša úspešnosť bola ohromujúca. 10.34h sme sedeli v kamióne, ktorý mal namierené z Grécka do Frankfurtu. Vodič bol z Macedónska a cestu nám spríjemňoval svojou zvláštnou charizmou. Na svoj vek vyzeral príťažlivo a bol to prvý kamionista, ktorý mal v kamióne poriadok. Veľa ľudí nemá doma tak čisto, ako mal on. Sám povedal, že tam trávi veľa času a musí sa cítiť dobre, s čím súhlasim. Volal sa Dragan a mal 42 rokov. V Macedónsku ho čakala žena a dve deti. Syn robí v kasíne a každý štvrťrok je v inej krajine. Dcéra ešte študuje. Pochválil sa nám, že niekedy tancoval breakdance a porozprával nám príhody so slovenskými policajtmi ako mu dali pokutu 2000Eur. O našich policajtoch nikto pekne nehovoril. Cesta bola dlhá a my sme povyzvedali čo to o živote v Macedónsku. Vedeli ste, že liter benzínu v Macedónsku stojí 0,50 Eur, jedno pivo 0,20 Eur alebo cigarety 1 EURO. Na otázku, či by chcel, aby Macedónsko bolo súčasťou EÚ, horlivo odpovedal, že určite nie. Zdôvodnil to ako "ceny vysoké, platy nízke". Pochvaloval si život vo svojej krajine. K moru má len kúsok, náklady na život nízke a ženy v Macedónsku nemusia robiť. O všetko sa stará chlap. Za svoju kuču (dom) zaplatí len 50Eur. Naučili sme sa, že zmrzlina sa povie sladoled a aj napriek jazykovej bariére komunikácia prebiehala ako po masle. Pri odchode nás nabalil chrumkami a sladkosťami ako 7days. Dragan nás vyhodil na benzínke 30km od Nurembergu. Žalúdok nám hovoril, že je čas obeda a nemýlil sa. Bolo 12.15h. 

Čudák na Fiate

Po krátkom obede sme plní síl začali stopovať smer Heilbronn. Štart bol o 13.05h a v aute sme sedeli o 13.17h. Zastal nám postarší chlaps veľkými ušami, ktorý nevedel anglicky a nemal veľmi záujem komunikovať. V aute mal bordel a z tváre mu išlo niečo tajomné a zvláštne. Aj bez slov sme s Tominom vedeli, že to nie je to, čo by sme si predstavovali. Ako ostatní, aj on mal klímu zapnutú na plné obrátky a nám to fúkalo do očí, z čoho sme obaja zaspali. Ja som sa domnievala, že keď Tomi sedí vpredu, tak sa bude držať a ja si môžem na chvíľu oddýchnuť. No opak bol pravdou. Prebrala som sa na to, ako na mňa pozerali oči zo spätného zrkadla a potom bokom na spiaceho Tomáša. Hneď som sa precitla a začala sledovať, kde sme. Po chvíli sa nám pokúsil vysvetliť, že nám zastaví na najbližšej benzínke. Nám to bolo jedno a boli sme radi, že sme von z auta. Snažili sme sa ešte priateľsky pozdraviť, ale aj to bolo márne. Na jeho tvári sa neprejavil ani náznak akejsi zdvorilostnej mimiky. 

Ďaľšie stretnutie s policajtmi a pohodový turek

Na benzínke sme stretli poliaka, čo stopoval sám z Poľska do Barcelony. Oproti nemu sme my slabý odvar kávy:) Po Tominovom boji s osami sme o 14.38h začali opäť stopovať. Po chvíli nás zastavili policajti a upozornili, že musíme byť 50m od cesty. Čo nebol ideál, pretože autá chodili z rôznych smerov a my sme nemali šancu ich zastaviť. Policajti okolo nás krúžili niekoľko minút. Vedeli sme, že sledujú kamióny, ale aj tak sme ich nechceli zbytočne provokovať. Keď odišli našli sme si nové miesto, kde nám o 15.20h zastavil turek v strednom veku na BMW. Pohodovo si popíjal kávu a s Tomášom si prehodili pár slov po turecky, čím sa uvoľnila atmosféra. V Nemecku žije už 18rokov a hovoril, že stále len pracuje. Oceňujeme jeho snahu pomôcť nám, pretože nás mohol vyhodiť kdekoľvek. Navigácia mu určovala, že má odbočiť, ale on si zašiel vyše 40km, aby sme ostali stále na dialnici smerom na Stuttgart. V jeho podaní to netrvalo dlho. Priemernú rýchlosť mal 180km/h. O 16.15h sme boli 36km od Stuttgartu.

Jenny, ktorá prvý krát zastala stopárom

Po krátkej pauze sme o 16.40h použili našu poslednú ceduľu na ten deň. Stuttgart. Vedeli sme, že od cieľa sme len pár kilometrov. Za 11 minút nám zastala mladá nemka. Myslím si, že ani ona sama nevie ako zastala, lebo ostala dosť preľaknutá:) Tomino sa jej išiel spýtať kam ide a za ten čas sa za ňou vytvorila kolóna áut. Na Slovensku by ju isto vytrúbili a vynadali by ešte aj nám. Nemci však s kľudom angličana počkali, kým sa mladá dáma rozhodne a pokým sme nastúpili. Obaja sme sedeli vzadu, pretože sedadlo šoféra mala zapratané. Volala sa Jenny a bývala v nejakom meste pri Stuttgarte. Práve doštudovala školu a čaká ju ročné štúdium v Amerike. Nerozhodná bola preto, lebo to bola jej prvá skúsenosť, kedy by zastala stopárom. Dali sme jej na nás kontakt a už sme od nej dostali "like" na FB. Bola úžasná, pretože nás odviezla až priamo do centra Stuttgartu, až tam, kde bolo zákaz vjazdu autám:) Vystúpili sme a pred nami sa rozprestieral obrovský park s fontánou a ľudia ležali na tráve užívajúc si horúce poobedie. Mna tento pohľad fascinoval a tak sme sa hneď pridali k nim. Vyvaliť sa na trávu a pozorovať ľudí bol ideálny relax po cestovateľskom dni. 

Stuttgart a Susan

U našej pani domácej sme mali byť o deviatej večer. Tomáš jej písal sms, že sme dorazili do Stuttgartu, a na naše prekvapenie nechodila žiadna odpoveď. Už sme si vytvárali scenáre, čo ak si z nás urobila srandu a už sa nám neozve:) Rozhliadli sme sa po centre a náhodou našli Lidl, kde sme si urobili nákup na večer. Prekvapilo nás, že nemecký Lidl má nižšie ceny a kvalitnejšie výrobky ako na Slovensku. Navečerali sme sa a pomaly sme išli hľadať metro a trasu ako sa dostať k Susan. Prehľadnosť metra nebola najlepšia, ale vynašli sme sa. Po pár minútach sme vystúpili na stanici "Univerzita". Škola a prostredie vyzerali moderne a čisto. Keďže sme byt, v ktorom sme mali nocovať nenašli, prišla Susan po nás. Bola som pripravená na všetko. Prišlo nízke dievča vo veľkom tričku s typickým americkým prízvukom. Zaviedla nás do jej internátnej izby. Ich internát vyzeral ako byt. Prvé čo sme zbadali v jej izbe boli husle, ktoré ležali na posteli. A vtedy sa to začalo... Začali sme sa zaujímať, či hrá na husle, koľko a ako často a či nám neskúsi niečo zahrať. Mysleli sme krátku minútovú ukážku, no nás čakal 15 minútový koncert.

Stála od nás asi meter a pri tej únave, čo sme mali každé brnknutie na husle bolo ako rezanie do živého. Po prvej skladbe sme jej zatlieskali a ona sama od seba začala ďaľšiu a ďalšiu... Vedeli sme, že sa na seba nemôžeme pozrieť, lebo by sme vybuchli smiechom. Keď nám už stačilo, naznačili sme jej, že sa ideme sprchovať a že by sme už išli aj spať. Dohoda bola, že nám ponúkla izbu s posteľou a gaučom. Ona, že prespí u kamarátky. Keď sme prišli, tak sa nás pýtala, či budeme spať spolu na jednej posteli. Vtedy pre nás nebolo dôležité zamýšľať sa nad odpoveďou. Keďže stále neodchádzala a bola na PC s dekou na kolenách, mysleli sme, že pochopí, že chceme spať a tak si Tomáš rozložil spacák na zem a ja som zatiaľ sedela na gauči a čakala kým odíde, že si popravím na posteli, na ktorej mimochodom nič nebolo. Zhasla svetlo, Tomáš jej zaprial dobrú noc a povedal, že sa vidíme zajtra. Ona odpovedala OK, prekročila ho a ľahla si na posteľ. V tej tme sme videli s Tominom navzájom naše vypúlené oči. Už sme si nepovedali nič, lebo sme vedeli, že to nemá cenu. Nemohli sme sa ani smiať, lebo to by sa zas cítila zle ona. Tak som sa poskladala na gauč, Tomi do spacáku na zem a od únavy sme spali tvrdo a nerušene, napriek všetkému... Vedeli sme, že zajtra bude deň D - German Open Championships...