Stopom po Portugalsku alebo prečo má stopovanie svoje čaro

Je už viac ako týždeň od nášho návratu po dvojtýždňovej dovolenke v Portugalsku. Konečne sme sa ako tak dali do kľudu a vraciame sa k zabehnutému režimu. Posledné dni boli hektické a vyčerpávajúce, no po dvoch týždňoch nič nerobenia iné ani neočakávam…

Vráťme sa v čase a to do Portugalska. Po minuloročnej ceste do Talianska sme sa zhodli, že by bolo zaujímavé ísť pozrieť snáď najväčšiu európsku exotiku - Portugalsko. Od augusta moju obrazovku na počítači zdobila fotka portugalskej pláže. Prvý krok k splneniu sna. Druhý krok bolo pravidelné vhadzovanie mincí do pokladničky. Začiatkom roka sme sa s Portugalskom na čas rozlúčili, pretože moja operácia z decembra mala byť presunutá na jún. Až do konca apríla sme o Portugalsku rozmýšlali ako o dovolenke “o rok”. V apríli sa mi prihovoril môj vnútorný hlas, ktorý mi pošepkal, že momentálne nie je vhodná konštelácia na operáciu. A tak 29.4.2015 Portugalsko zažilo comeback a hneď v ten deň sme si kúpili aj letenky. Kebyže máme na cestovanie viac času, stopovali by sme aj tam.

Pár týždňov k odchodu prešlo nesmierne rýchlo a mňa sa už zmocňoval pocit očakávania z nepoznaného. Cez cestovku viete kam idete. Máte naštudovanú izbu, hotel, počet metrov k pláži a čas výdaja stravy. Pri ceste stopom a bývaní v stane neviete nič. Je to jedno z mnohých kúziel na cestovaní touto formou.

Cez couchsurfing sme sa snažili vybaviť si ubytovanie v prvý deň príchodu do Lisabonu. Úspešne. Síce to nebolo priamo v Lisabone, ale v Alcochete oproti Lisabonu. Kľudná oblasť pri mori, kde každý každého pozná. Domáci Pablo nás čakal na zastávke a pri vstupe do bytu nám predstavil byt ako “toto je váš byt”. Ukázal nám izby, aby sme si vybrali, ktorá sa nám páči. Psychológia couchsurfingu ako aj stopovania ma veľmi fascinuje. Je pozoruhodné ako si za krátky čas dokážete získať dôveru človeka. U Pabla sme nakoniec ostali dva dni a tri pred odchodom domov. Nechal nám kľúče od bytu a odišiel na služobku.

Couchsurfing aj stopovanie majú podobné črty. Prinútia vás k väčšej pokore a vďačnosti. Stretnutia s ľuďmi sú vrúcnejšie a úprimnejšie. Dozviete sa viac o kultúre, zvykoch krajiny a typy od lokálnych sú na nezaplatenie. Nevyrovná sa tomu žiadny fakultatívny výlet. Stopovanie je podľa mňa najintenzívnejšia forma prepravy, čo sa prežívania týka. Vnímate všetko, vnímate každú zmenu počasia, krajinu, ľudí. Hráte sa so psychológiou šoférov a skúšate rôzne taktiky. Milujem pocit slobody, ktorý mi stopovanie ponúka. Zatiaľ všetci, ktorí nám zastali boli milí, ústretoví a ochotní pomôcť.

Ďalšie pozitívum stopu je, že aj napriek jazykovej bariére stretnete ľudí, ktorí vám pomôžu a vpustia vás do ich priestoru. Na tradičnej dovolenke tento dojem nemám. Tam si kope každý sám za seba. Stopovanie znamená žitie s krajinou, v ktorej ste. Nasávate atmosféru, pohybujete sa v lokálnych obchodoch a kaviarničkách, sledujete ich zvyky, uvoľnenosť a užívanie si života. Na Portugalsku bolo krásne to, ako sa seniori stretávali v skupinkách, popíjali kávu a spoločne si so smiechom vychutnávali horúce letné dni. Je smutné, že u nás tento zvyk nemáme a naši seniori sú skôr v samote, namiesto toho, že by hľadali sociálne vyžitie. Portugalci nie sú vysmiati ako napr. Taliani, ale keď sa s nimi začnete rozprávať ohúria vás angličtinou (v akomkoľvek veku) a nadšením, ktoré majú. O Portugalcoch sme sa dozvedeli, že platy majú ako na Slovensku, pestujú ryžu v malom množstve, nechcú zastavovať stopárom (tento mýtus sme vyvrátili), milujú kávu, ich pivo Super Bock a koláč Pastel de nata. Ak si chcete urobiť srandu na ich účet, musíte byť opatrní a vedieť kedy prestať. Malé množstvo hašišu na vlastnú potrebu je dovolené a nie je to kriminálnym činom. Toho sa Portugalci držia a hašiš je pomerne rozšírený najmä v oblasti Setúbalu. Dostali sme ponuku na ochutnanie, ale nevyužili sme ju. 

Okrem toho čo sme bývali u Pabla sme celý čas nocovali pod stanom. Väčšinu nocí pár metrov od mora. Stanovanie v cudzej krajine vás tiež veľa naučí. Musíte odhodiť strachy a negatívne predstavy, ktoré sa nám spoločnosť snaží vtĺcť do hláv. Nutnosť je nájsť si ideálne miesto, ktoré nie je na očiach, no aj napriek tomu blízko k ľuďom. Cieľ je rozložiť stan a poriadne sa vyspať do nasledujúceho dňa. Žijete s prírodou, takže sa prispôsobujete tomu, čo vám ponúka. Ďalšie čaro našej dovolenky. Riešite len spokojnosť žalúdka a kde prespať. Ostatné vám určuje vesmír. Oveľa viac si vážite vodu, elektriku a vymoženosti doby, ktoré vnímate ako samozrejmosť. Zažili ste už radosť a vďaku pri dobíjaní telefónu? My áno. O doplnení fliaš vodou ani nehovorím. Každá kvapka je vzácna a zamýšlate sa, či doma vodou neplytváte. Pohľad na veci, ktoré sú bežné sa zmení a príroda vás tlačí viac a viac k zemi. Už len kvôli tomu by som odporúčala každému vyskúšať stopovanie, stanovanie, neplánovanie a len žitie. Zistíte čoho ste schopní a tešíte sa z každej zvládnutej lekcie. Niekedy ste nútení ísť za svoje hranice, čo vám opäť len pomôže meniť seba a pohľad na svet. Dovolenku sme si chceli čo najviac užiť, a tak som si v hlave privolávala len samé pozitívne zážitky. Skúšala som silu svojej mysle a môžem povedať, že to má niečo do seba. To na čo myslíte, si naozaj privoláte.
Ďalšia výhoda nášho cestovania je, že sme len na miestach, ktoré majú pre nás atmosféru. Tam kde sa nám nepáči neostávame. Pri zajednanej dovolenke vopred sa to už dá urobiť ťažšie. Aj keď netvrdím, že nie. Je pravda, že nemáme okolo seba servis ako v hoteloch, ale nehľadáme ho. Servis si robíme vlastný, tak ako sa momentálne cítime. 

Hráme sa trošku ako v počítačovej hre. Občas mi to pripomína labyrint. Niekde nás vyhodia a my čím skôr hladáme potraviny, kaviareň alebo ďalšie miesto na stopovanie. Naša pozornosť je v neustálom strehu, ale nevyčerpáva. Intenzita vnímania a preciťovania je na 200%. Jeden deň prežívate ako tri. Stretnete zaujímavých ľudí, prejdete neplánované miesta, zažijete rôzne zážitky, ktoré sa zapíšu hlboko do vašej pamäte.

Určite sú ľudia, ktorí si hovoria, že by to nikdy neskúsili, no možno majú iný sen. Alebo sú takí, čo by aj áno, ale strach im nedovolí. Môj obľúbený citát hovorí za všetko: “Tragédiou života nie je smrť, ale to, čo necháme umrieť vo svojom vnútri, ešte kým žijeme.” Norman Cousins

Život máme len jeden a treba vyskúšať čo najviac vecí, aby sme našli samých seba. Zdolanie toho, pred čím máme strach a rešpekt nás posúva vpred. To čo je nové a nepoznané nám otvára priestor na vlastný pohľad. Strach je len vymyslený pojem, ktorý nám bráni v skutočnom užívaní si krás života. Pocit, ktorý máme keď cestujeme je oslobodzujúci a inšpiratívny zároveň. Máme dojem, ako keby nám bol otvorený celý svet a my ho chceme prebádať. Verím, že sme vám s Tominom boli aspoň malým impulzom pri prekonávaní svojich strachov a nakopli sme vás k tomu, aby ste si plnili všetko na čo pomyslíte, bez ohľadu na to, či to spoločnosť odklepne alebo nie...